Odkazy pre vybranú značku obsahu

Neexistujú žiadne normy na to, ako a kedy má dieťa zvládať socializáciu do nového kolektívu alebo do nového prostredia napr. telocvične. Niektoré deti to zvládajú hravo, iné ťažšie aj so slzami. Je v poriadku, ak dieťa potrebuje počas začlenenia prítomnosť mamy alebo otca.

Najdôležitejšie je, aby rodič akceptoval a prijímal, že jeho dieťa ťažšie zvláda adaptáciu a ukáže mu, že je pre neho HODNOTNÉ. Kedy sa dieťa cíti pre rodičov hodnotné? Keď je rodičmi prijímané také, aké je. S jeho nedokonalosťami, aj s jeho silnými stránkami. Keď môže v ich prítomnosti zažívať všetky emócie (najmä tie negatívne), ktoré inak rodičia často odmietajú, zľahčujú alebo od nich odvádzajú pozornosť.

Príprava na nový kolektív vopred. 

Rodič môže pomôcť svojmu dieťaťu tým, že ho bude pripravovať na vstup do nového kolektívu či nových situácií. Je žiaduce pár dní pred nástupom, rozprávať sa s dieťaťom, zobrať ho na prechádzku okolo nového miesta ( telocvične) a povedať mu, že tam nájde veľa nových kamarátov. Ďalej je vhodné poukázať na to, že tam budú nové farebné hračky (športové pomôcky), s ktorými sa bude hrať a vyskúšať s ním ako „fantasticky športujú nové tenisky.“ Vybuduje mu tak pozitívne pocity pri predstave novej, neznámej činnosti.

Deň vopred je výborné pomôcť dieťaťu, zbaliť ruksak s úborom, s fľaškou na pitie aj obľúbenou hračkou, ktorá bude s ním na tréningu. To veľmi pomáha 🙂 Keď potom príde deň „D“, je potrebné udržať dieťa v psychickej pohode aj tým, že dodržíme bežný denný stereotyp a nezaťažujeme ho záplavou pokynov, ako sa má a nemá na tréningu správať. 

Rola rodiča počas tréningu. 

Prídite za trénerom, aby ste sa s ním zoznámili. Posaďte sa na lavičku alebo sa pridajte k deťom. Ak tréner volá deti k sebe, povzbuďte ho, aby išlo tiež. Vy však zostaňte na lavičke. Ak sa dieťa pridá samo, Vy zostaňte sedieť, ale buďte prítomný ak bude počas tréningu  potrebovať  s vami udržať očný kontakt . Alebo ak bude potrebovať uprostred hry alebo športovej aktivity zastaviť a sadnúť si na chvíľu k Vám. Po tréningu Vy alebo tréner povie, že nabudúce už bude trénovať tak ako ostatné deti, teda bez Vašej prítomnosti. 

Počas tréningu na dieťa nepokrikujte. To, čo má robiť, je úlohou trénera. Dieťa potrebuje vidieť, že autorita je tréner a že aj Vy ako rodič máte v trénerovi dôveru. Dávate mu tak jasne najavo, že im obom veríte, aj tým, že situáciu zvládnu sami, bez Vašej pomoci. Ak sa však dieťa samo ku kolektívu nepridá a stále má bariéru, vytiahnite jeho obľúbenú hračku –  nech si ju položí blízko seba kde cvičí. Vezmite ho za ruky a zapojte sa do tréningového procesu. Športujte s ním a postupne sa vytrácajte späť na lavičku. Ak chce dieťa  len sedieť, seďte s ním a pozorujte ho. Asi len potrebuje navnímať okolie, zvyknúť si a prídite na ďalší krát. 

POZOR! Neprirovnávajte deti k iným! Akonáhle začnete svoje dieťa porovnávať s tými, ktorým socializácia ide lepšie, vytvárate naň zbytočný tlak. Život je aj o tom, že sa v ňom učíme prekonávať svoje vlastné hranice. Ako my dospelí, tak aj deti. Môžete s nimi vytvárať dohody o tom, kedy by zvládlo zostať v novom kolektíve samo, bez vás. A potom tak urobte s dôverou v to, že to vaše dieťa zvládne. Možno zažije trošku nepohody, ale ak mu budete dôverovať, zvládne to. Príp. nahovorte kamaráta, aby sa na tréningy pridalo. To je najlepšia pomoc pre prekonanie bariéry. Buďte však v rozhodnutiach pevný, aby aj dieťa cítilo, že cvičenie je to najlepšie pre jeho telo a dušu. Dieťa potrebuje od svojho rodiča zažiť aj jasné usmernenie, aby sa naučilo posúvať svoje hranice.

Ak sa však ani po 3 tréningoch nezapojí, konzultujte situáciu s kanceláriou BENITIMU. 

Z našej praxe: “Otecko prišiel na tréning so synčekom. Akonáhle dieťa zistilo, že sa má pridať ku kolektívu, spustilo silný plač, a plakalo usedavo, 45 minút v kuse. Rodič neodišiel, pevne sedel a čakal, kým sa dieťa upokojí. Keď sa plač už nedal vydržať, presvedčili sme otecka, aby šiel cvičiť bez syna. Po chvíli sa k ockovi synček pridal a pri pohybe prestal plakať úplne. O chvíľu sa už smial a keď bolo treba ísť domov, nechcelo sa mu.”