Prvé roky svojho života si dieťa zažíva svoj minikolektív so svojimi rodičmi a súrodencami. Už tu sa položia základy toho, ako sa dieťa bude vedieť začleňovať a nachádzať si svoje miesto v kolektívoch, ktoré mu budú postupne prichádzať do života.
Aby tieto základy boli zdravé, je dôležité, aby rodičia dávali svojmu dieťaťu pocit, že je pre nich hodnotné.
Ak sa totiž dieťa cíti hodnotné pre svojich rodičov, bude sa cítiť hodnotné pre seba a aj pre ostatných. A zároveň bude schopné lepšie vnímať hodnotu iných ľudí a aj spoločenské hodnoty.
Vnímať hodnoty je základný predpoklad na to, aby dieťa malo chuť a snahu byť súčasťou kolektívu.
Kedy sa dieťa cíti pre rodičov hodnotné?
- Keď môže v ich prítomnosti zažívať všetky emócie, najmä tie negatívne, ktoré ináč rodičia často odmietajú, zľahčujú alebo od nich odvádzajú pozornosť.
- Keď nie je rodičmi často hodnotené negatívne – či už priamo výrokmi typu „Si taký alebo onaký“ alebo nepriamo zahanbovaním.
- Keď je rodičmi oceňované za veci, ktoré sa mu podaria.
- Keď rodičia napĺňajú dieťaťu jeho potreby a zároveň zdravo vyžadujú od dieťaťa, aby napĺňalo potreby iných členov rodiny.
- Keď je rodičmi prijímané také, aké je. S jeho nedokonalosťami, aj s jeho silnými stránkami.
Na poli sebahodnoty to ale viac, či menej škrípe. U rodičov, a tým pádom aj u detí. Našťastie, nikdy nie je neskoro na to, aby ste svojim deťom umožnili tieto pocity zažívať.
A trénovať si to môžete aj v situáciách, keď máte pocit, že sa vyskytli nejaké problémy v rámci socializácie.
Hoci skutočné problémy sú to len vtedy, ak s vyjadrením nepohody príde dieťa alebo niekto tretí (učiteľ alebo tréner alebo nejaké iné dieťa).
Ak je iniciátor toho, že niečo treba s dieťaťom urobiť, pretože sa nevie začleniť do kolektívu, rodič, môže to byť iba premietanie jeho nárokov a predstáv na svoje dieťa.
Čo sa stane, keď začnete dieťa porovnávať s rovesníkmi?
Akonáhle začnete svoje dieťa porovnávať s tými, ktorým socializácia ide lepšie, vytvárate na dieťa tlak. Tento tlak môže mať za následok jeho uzatvorenie a nechuť v kolektíve zotrvávať. Môže sa stať aj to, že dieťa sa tomuto tlaku nebude vedieť vymedziť, bude sa snažiť vyhovieť rodičovi, ale jeho vnútorné napätie sa prejaví niekde inde.
Preto si v takýchto prípadoch dobré si uvedomiť, že na to, kedy má čo dieťa zvládať, neexistujú žiadne normy.
Je v poriadku,
- ak je dieťa viac plaché a potrebuje na začlenenie do kolektívu prítomnosť mamy alebo otca.
- keď dieťa potrebuje cez očný kontakt s rodičom odobrenie toho, čo ide robiť.
- ak sa dieťa potrebuje uprostred hry alebo športovej aktivity zastaviť a sadnúť si na chvíľu k rodičovi.
Preto, ak máte možnosť byť dieťaťu nablízku v prvých dňoch zažívania sa s novým kolektívom, urobte to. Ak môžete pre svoje dieťa vybrať kolektív, v ktorom môžete byť v tichosti alebo aj v aktivite prítomný, vyberte práve ten. A podporte tak svoje dieťa s láskou, trpezlivosťou a zhovievavosťou.
Život je aj o tom, že deti v ňom prekonávajú svoje vlastné hranice. Vytvárajte preto s deťmi dohody o tom, kedy by zvládlo zostať v novom kolektíve samo, bez vás. A potom tak urobte s dôverou v to, že to vaše dieťa zvládne. Možno zažije trošku nepohody, ale ak mu budete dôverovať, zvládne to.
Ak vaše dieťa samo hovorí, že do nového kolektívu nechce chodiť, že sa tam necíti dobre, treba zbystriť.
Hoci vám sa jeho námietky a pocity nemusiazdať oprávnené, je dôležité ich ako oprávnené brať, pretože také sú. Dieťa vníma veci ináč než vy a vy nemusíte všetko vidieť. Rozprávajte sa s ním, počúvajte ho bez toho, aby ste odmietali alebo zľahčovali jeho pocity. Buďte pre svoje dieťa oporou, človekom, ktorému môže povedať, ako sa cíti bez toho, že by ste ho za to zahanbili alebo zhodili.
Porozprávajte s učiteľmi alebo trénermi, aby ste spolu s nimi zistili, či to, čo vaše dieťa trápi, je niečo vážne a naozaj treba zmeniť okolnosti a možno aj kolektív, alebo je to niečo, čo spolu zvládnete a prekonáte a vaše dieťa si tak zvýši emočnú odolnosť. Pretože SPOLU môžete zvládnuť všetko.
Určite treba riešiť situácie, kedy problémy so socializáciou nevidíte vy a ani vaše dieťa, ale vidia ich učitelia, či tréneri alebo iné deti. Môžu to byť situácie, keď dieťa ubližuje iným deťom alebo nerešpektuje trénerov, či učiteľov. Hlavne ak ide o dlhodobejšie správanie.
Čo môže rodič robiť v takých prípadoch?
Postarajte sa o to, aby prebehol rozhovor medzi všetkými zúčastnenými, aby každý mohol povedať, čo sa stalo z jeho pohľadu tak, aby nikto nikoho nehodnotil. Jediné, čo je možné hodnotiť, je správanie (nie Ty si, ale Ty si sa správal). Ak dieťa niekomu ublížilo, je dôležité, aby sa ospravedlnilo, aj keby to neurobilo naschvál, alebo aj keby to ako ublíženie nevidelo. Opäť nezhadzovať, nezahanbovať dieťa, je dobré brať jeho správanie ako signál, že niečo nemá naplnené. Skúste to nájsť, naplniť mu to. Možno je to pozornosť, možno sa necíti hodnotné.
Dajte dôveru učiteľovi alebo trénerovi, že situáciu zvládne, netreba na neho dohliadať. Niekedy majú rodičia tendenciu postarať sa o to, aby nikto ich deťom nič neprikazoval alebo sa k nim nesprával autoritatívne, ale tak iba zasievajú nedôveru do svojich detí. Dôverujte tomu, že vaše dieťa zvládne aj z vášho pohľadu „drsnejšie zaobchádzanie“, že sa o seba dokáže postarať samo. Nemáte totiž šancu zabezpečiť svojmu dieťaťu to, že všetci s ním budú zaobchádzať v rukavičkách. Zvážte preto, do akých interakcií vstúpite a zastanete sa svojho dieťaťa.
Pozorujte svoje dieťa, ako sa správa doma, ako sa správa v kolektíve a rozprávajte sa o tom, čo vaše dieťa zažíva a ako sa cíti. Ak sú jeho pocity negatívne, naveďte ho, aby vám prerozprávalo to, čo sa stalo, cez fakty. Hovorte o tom, čo je pre vás dôležité v medziľudských vzťahoch a hlavne mu ukazujte, že to žijete.
Neexistuje totiž nezvládnutá socializácia, existuje len málo KOMUNIKÁCIE, SPOLUPRÁCE, PRIJATIA a DÔVERY.
autor: Jana Mladá